Koniec kalendárneho roka je už klasicky spájaný s majstrovstvami sveta juniorov. Tohtoročnými usporiadateľmi boli naši západní bratia z Čiech, pričom hlavným dejiskom šampionátu boli mestá Ostrava a Třinec, čo nenechalo chladnými aj veľa okolitých fanúšikov, predovšetkým zo Slovenska, vrátanie mňa.

Po hektickom kupovaní lístkov na poslednú chvíľu stačilo pobaliť veci a hurá smer Třinec, kde mali o tretej hodine poobede rozohrať vzájomný duel favorizovaní Fíni oproti Slovákom, ktorých prišlo podporiť takmer päťtisíc priaznivcom dobrého hokeja. Pár hodín pred začiatkom bol u WERK ARENY slušný počet ľudí, hľadajúcich možné miesto k ponechaniu vozidla. Parkovisko samotného štadióna bola uzatvorené, hlavnú parkovaciu zónu teda ponúklo menšie obchodné centrum len pár metrov od domova arény Oceliarov. Nasledovala bezpečnostná prehliadka spojená s kontrolou vstupeniek, ktorá prebehla až nečakane rýchlo. Inak tomu bolo u mierne podguráženého muža. Ten bol po slovnej prestrelke z jednotkou security vyvedený mimo útrob štadióna. Bohvie kde vlastne duel dopozeral. To už predo mnou ale stál rad na legendárnu klobásu. Tešil som sa na ňu len o trochu menej ako na hlavný bod dňa, veď uznajte sami, kvalitné jedlo a pitie jednoducho patrí k hokeju. Všetko mi hralo do karát, času bolo habadej, až dokiaľ neprišla na radu platba.

„Bude to 125 kaček pane.“ V ten moment mi takmer preblysol život pred očami. Niežeby sa mi zdala cena privysoká, práve naopak, no menšia chybička sa predsa len vyskytla. Zmenáreň bola jednou zo zastávok, prečo som sa k nej ale nedostal je vec druhá, pomerne záhadná. Jednoducho amatér. Nič to. Pani pokladníčka spolu s občerstvením museli trochu počkať. Kroky smerovali do neďalekej fanzóny, kde som po kúpe šálu dostal záchranu - výdavok v korunách. Po kvalitnom jedle bolo na čase navštíviť samotné miesto na sedenie. Ani vo sne by ma však nenapadlo, že pred vstupom do sektoru G nájdem partiu slovenských plejerov, rozcvičujúcich sa pred “mačom“. Len o pár sektorov ďalej mala valné zhromaždenie aj partia ktorej málokto povie inak ako Suomi. Ak by ste chceli podpis alebo pozdrav, stačilo kúsok šťastia a správny výber hráča. Pomerne komická situácia nastalo pri krátkych šprintoch. V tom čase už bolo prítomných dosť ľudí, často krát sa tak museli aj samotní fanúšikovia vyhýbať kádru národného výberu, šprintujúceho smerom k bufetu a naspäť. O zábavu teda núdza nebola.

Čo sa týka samotného diania na ľadovej ploche, bolo by zbytočné vypisovať dlhé litánie. Fínsko od začiatku diktovalo tempo vďaka rýchlejšiemu korčuľovaniu, dravosti aj individuálnej kvalite. Radšej sa teda vráťme späť v čase, kedy som po prvej tretine čakal v jednom z bufetov. Raz a znova nešlo všetko úplne podľa plánu. Pri čakaní na nealko som vymeškal úvod druhého dejstva, zároveň aj obrovskú príležitosť gólu pri našej dvojnásobnej početnej výhode. Na druhú stranu, nepamätám šampionát, kde by bolo k dispozícii podobne chutné pivo za tak prijateľnú cenu. Hlavná časť mužského zastúpenia teda napriek drvivej prehre 1:8 odchádzala celkom spokojná.